Dopady nové slovenské legislativy v odpadech část I.

Ako Slováci vynašli virtuálne triedenie odpadu. A zdokonalili ho k zúfalstvu.

12.7.2016

K životnému prostrediu sa správame najhoršie v Európe. V prieskumoch deklarujeme úžasné nadšenie a zodpovednosť a veľká časť obyvateľstva aj statočne stojí pri kontajneroch a pokúša sa do nich napchať vytriedené komodity. 

Napriek tomu až tri štvrtiny odpadu, ktorý vyprodukujeme, skončí na skládkach. Ale aby som bol presný, na útechu uvádzam, že Rumunsko a Lotyšsko sú na tom horšie.

Ako je teda možné, že sme zodpovední a napriek tomu skládkujeme a skládkujeme? Kde sú prvopočiatky toho, že sme to dopracovali do najhoršej európskej trojky?

Môžu za to zákony.

Pokrivili triedený zber a spôsobili, že nebolo dôležité, koľko odpadu bolo reálne vyzbieraného a vytriedeného, ale dôležitejšie bolo, koľko je uvedené v papieroch. Tak sme vymysleli (ešte pred virtuálnou realitou) virtuálny triedený zber a recykláciu. A fakt sme v tom dobrí.

S triedením odpadu začalo Slovensko už veľmi dávno. V 70. a 80. rokoch 20. storočia sme začali triediť papier a sklo. Kov dokonca už dávno predtým, pretože staré železo je nevyhnutnou súčasťou výroby ocele. V 90. rokoch sme sa začali učiť triediť plasty, vlastne plastové fľaše a neskôr k tomu pribudli ešte nápojové kartóny, fólie a iné platové obaly a plechovky.

Problém nastal v momente, keď do triedenia odpadu vstúpili dotáciíe subvencie a granty, udeľované „zaujímavým“ spôsobom. V roku 2001 bol založený Recyklačný fond. Subjekt, ktorý sa tváril ako inštitúcia, ale reálne to bol neštátny účelový fond, ktorý mal na Slovensku podporovať recykláciu a triedený zber.

Peniaze vyzbieral od firiem, ktoré na Slovensku chceli predávať svoje výrobky. Z nich subvencoval budovanie iných súkromných firiem – recyklačných. Ich úlohou bolo odpad recyklovať a to v taký množstvách, ktoré na Slovensku nemohli existovať. Na tom však nezáležalo, lebo čím viac odpadu sa zaviažem recyklovať, tým väčšiu dotáciu dostanem! Takže i keď odpad neexistoval, museli preukazovať, že recyklujú.

Aby sa naplnili recyklačné kapacity, tak RF začal poskytovať dotácie i na triedený zber a dotrieďovanie. Aby ste sa mohli uchádzať o dotáciu na triedený zber, museli ste vytvoriť projekt, ktorý si stanovil ciele na množstvo vyzbieraného odpadu. Množstvá bolo treba poriadne nadhodnotiť, aby sa formálne naplnili už vybudované recyklačné kapacity. Takže podobne, ako pri recyklátoroch, tak i pri zberačoch nebolo dôležité koľko odpadu sa vyzbiera alebo vytriedi, ale koľko sa uvedie na papieri.

Na to, aby sa preukázalo, že sa plnia nábehové krivky (tak sa to nazývalo) si recyklátori so zberačmi navzájom vydávali potvrdenia.

Aby toho nebolo málo, tak tieto papiere ešte kupovali od zberačov a recyklátorov firmy, ktoré sa vďaka ním zbavovali povinnosti platiť do RF.

Tento magický systém obchodovania s potvrdeniami fungoval až do roku, kedy vstúpil postupne do platnosti celý nový zákon o odpadoch. Zákon vznikol ako odpoveď na to, aby sme odpad začali už i reálne triediť, zbierať a recyklovať lebo inak nebudeme schopní splniť naše záväzky vo EÚ. Ako od každej modernej a inteligentnej krajiny od nás EÚ chce, aby sme sa nezahádzali odpadkami. Musíme preukázať, že v roku 2020 dokážeme vytriediť a recyklovať aspoň polovicu odpadu, ktorý vyprodukujeme. A štatistické čísla, ktoré sme poskytovali doteraz, nám prestávala veriť.

Miroslav Jurkovič, výkonný riaditeľ Slovenského priemyselného združenia pre obaly a životné prostredie SLICPEN